SPOMIENKY BÝVALÉHO STOTNÍKA

Ú v o d .

V úvode mojej knižočky by som sa chcel predstaviť. Volám sa František Kocmunda, narodil som sa 14.1.1951 vo Svätom Jure vo vinohradníckej rodine. Moji prarodičia už od roku 1800, kedy sa prisťahovali do Svätého Jura, živili sa vinohradníctvom. Moja rodina bola rímsko-katolíckeho vierovyznania. Rodičia a hlavne starí rodičia ma viedli k Bohu. Chodili sme do kostola každú nedeľu a na veľké sviatky, chodili sme sa spovedať a na sväté prijímanie. Mám dve sestry, Máriu a Emíliu, ktoré sú odo mňa mladšie o 2 a 6 rokov. Absolvovali sme aj birmovanie a žili sme ako väčšina ostatných. V ničom sme sa neodlišovali od ostatných ľudí. A v tom je tá tragédia! Totiž dnes už viem, že to bolo všetko iba formálne. Žili sme život, ktorý nesmeroval do večného života v nebi, ale do večnej záhuby.

V roku 1980 som sa oženil. S mojou manželkou sme sa priatelili asi 2 – 3 roky. Nevedeli sme si predstaviť život jeden bez druhého. Fantasticky sme si rozumeli. Brával som ju do jazdeckého oddielu, kde som bol jazdcom, trénerom a funkcionárom. Žili sme vedľa seba, ako priatelia. Vodieval som ju k nám domov, aby mala aj teplú stravu. Pochádzala z Rohožníka na Záhorí vzdialeného 55 km od Bratislavy. V Bratislave, kde pracovala, bývala v podnájme. Boli to upravené pivničné priestory v jednom  rodinnom dome. Ja som chodil s inými dievčatami, ktoré sa mi ľúbili, ale s ňou som sa vždy a o všetkom radil. Keď som mal problém, prišiel som pred dom, v ktorom bývala, zasvietil som jej reflektormi svojej Škody Felície (kabriolet) do okna, ktoré bolo na úrovni s cestou a ona vyšla von. Potom som sa jej zdôveroval so svojimi problémami s dievčatami. Aj na rande som si ju brával, ako svoju poradkyňu, čo samozrejme žiadne moje dievča nevedelo pochopiť a zniesť. Chodili sme spolu na dostihy, vsádzali sme na kone a radili sa o peniazoch, akoby boli naše spoločné. Keď toto sledovala moja dievčina, cítila sa odstrčená a dosť rýchle sa so mnou rozišla. Pochopil som, že takto to ďalej nepôjde. Rozhodol som sa, že sa s mojou priateľkou Terkou (mojou manželkou) musím rozísť. A tak jedného večera, keď sme išli z jazdeckého oddielu, som jej to povedal. Plakala a mne to prišlo všetko strašne ľúto. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo, lebo som pochopil, že bez nej nedokážem žiť a rozhodol som sa iba pre ňu. Nerozhodol som sa z ľútosti, že plakala, ale jej plač mi nastavil pravé zrkadlo môjho doterajšieho života a bolo mi z toho na zvracanie. Rozhodol som sa, že musím celý svoj život zmeniť a rozhodol som sa s touto mojou priateľkou a len s ňou, žiť do konca svojho a jej života. To nebolo z mojej hlavy, to nebolo niečo, za čo by som mal byť ja chválený! Bolo to niečo zhora. Áno bolo to osvietenie môjho rozumu, citov a vôle. Dnes viem, že to bol Boží zásah do našich životov, aj keď sme si to vtedy neuvedomovali. Nerozumeli sme tomu, ale poslušne sme nastúpili túto cestu. A bola svadba! Zobrali sme sa nie z lásky, ale z priateľstva. Dodnes toho neľutujem, lebo z toho priateľstva sa zrodila láska a každým dňom milujem svoju manželku viac a viac. Som za ňu Pánu Bohu vďačný, že mi ju daroval.

Zanedlho som dostal ešte oveľa väčší dar a síce milosť, že som sa stal Božím dieťaťom. O mojich skúsenostiach s mojim Pánom, ktorého som našiel, keď som slúžil v armáde, by som chcel chronologicky napísať na svedectvo, povzbudenie a potešenie vás, ktorí túto knižku čítate. V armáde som slúžil od roku 1982 do 1988, ak nepočítam štúdium na vojenskej katedre (1972-1974) a základnú vojenskú službu (1975-1976). Budem uvádzať v každom roku najzaujímavejšie situácie, ktoré som prežil s mojim Pánom a o tom, ako pomáhal mne a mojej rodine, ako nás viedol a chránil. Napíšem vám o mojej prvej láske. Prajem vám požehnaný zážitok!

Autor

Môj vstup do armády.

Môj vstup do armády nebol jednoduchý, lebo u útvaru, kde som konal základnú vojenskú službu a do ktorého som prišiel, ako jediný z absolventov v hodnosti desiatnika, nevykonali si svoju povinnosť. Do civilu ma prepustili ako čatára absolventa, napriek tomu, že mali o mne najlepšie hodnotenie.(Mal som byť minimálne podporučíkom). No úplne prvou prekážkou bola kontrarozviedka, ktorá zrejme vypátrala, že môj otec má strýka v Spojených štátoch amerických, alebo neviem čo, lebo otec bol aktívnym komunistom, ale výsledok bol jednoducho „NEPRIJAŤ!“ Nevzdával som sa a opätovne som si podal žiadosť o prijatie do armády. Tento raz sa to podarilo. Avšak na vojenskej katedre ma ako učiteľa vojenskej prípravy potrebovali v dôstojníckej hodnosti a nie čatára absolventa. A tak som musel najsamprv ísť na manévre.(cvičenie, na ktoré chodia vojaci v zálohe). Tu som si urobil dôstojnícke skúšky a bol som povýšený do hodnosti podporučíka. V júli som nastúpil na vojenskú katedru Univerzity Komenského v Bratislave, už v hodnosti kapitána. (Hodnosť mi bola upravená podľa veku). V tom čase na katedre takmer nikto nebol, lebo celý učiteľský zbor bol na každoročnom záverečnom sústredení pri vojskách spolu so študentmi. Bola to pre mňa výhoda, lebo som sa mohol dostatočne pripraviť na začiatok nového školského roka. A aj som sa pripravil! Armádu som miloval, tešil som sa z uniformy, jednoducho bol som vo svojej koži. Cítil som, že konečne mám zamestnanie, ktoré mi sadne. Pustil som sa oduševnene do práce. O dva mesiace som dostal služobný (štátny byt), dostával som výborné služné(plat) a mal som výbornú perspektívu do budúcnosti. Pamätám, ako som prišiel za manželkou do pôrodnice, keď sme čakali narodenie druhého dieťaťa, v novučičkej uniforme a ôsmymi zlatými hviezdami na ramenách. Bol som hrdý a šťastný. Spolu s manželkou sme sa tešili, že nás čaká krásna a bezpečná budúcnosť. Na katedre sa mi darilo a neskôr som sa dozvedel, že vedúci vojenskej katedry si ma chystal, ako svoju kádrovú rezervu, alebo presnejšie povedané, ako svojho nástupcu.

Školský rok som začal veľmi úspešne a svedomito som sa pripravoval na zamestnanie so študentmi. Mal som dobré pedagogické predpoklady, lebo som v minulosti externe učil matematiku na vysokej škole ekonomickej, no a ako bývalému trénerovi jazdectva III. triedy, mi nerobilo problém viesť kolektív ľudí. Písomné prípravy som mal vzorne vypracované na každú vyučovaciu hodinu. Učiteľská práca ma bavila, jednoducho bol som pre ňu stvorený.

Prvé dva, až tri mesiace som dochádzal do práce z Rohožníka na Záhorí, kde som dočasne býval s moju rodinkou u svokrovcov. Boli to veľmi ťažké začiatky, lebo len cestovaním som denne strávil minimálne 3 hodiny času. Domov som chodieval tak okolo 18 hodiny. Viete, ako to na dedine vyzerá. V tom čase boli na poliach letné práce a skôr, ako o polnoci som sa do postele nedostal. Vstával som ráno o 3 hodine, aby som bol ráno včas na katedre. Boli sme s manželkou mladí, vydržali sme to a vďaka Bohu netrvalo to dlho. Keď sme sa na jeseň nasťahovali do vojenského bytu v Bratislave, situácia sa rapídne zlepšila. Aj na spánok bolo 2x toľko času. Mali sme svoj trojizbový byt, dobrý príjem a milovali sme jeden druhého i naše dve malé deti. Cez Vianočné sviatky som mal dovolenku a prežili sme prekrásne dni voľna a spolu, ako šťastná rodinka. S peknými vyhliadkami sme očakávali vstup do Nového roku.

Moje stretnutie s Pánom Ježišom Kristom.

Pre výborné hodnotenie som bol prevelený na vojenský odbor ministerstva školstva do riadiacej a kontrolnej funkcie. Bolo to až komické, keď som prišiel na kontrolu výcviku a mne mladému kapitánovi, starý podplukovník podával hlásenie. (U armády je to normálne, že funkcia je viac ako hodnosť). Čakala ma závratná, vojenská kariéra. A tu sa stalo čosi nečakané! Na pôde ministerstva som prichádzal do styku s upratovačkou, ktorá ma upútala svojou milotou. Pre každého mala pekné slovo a bola stále usmiata. Mňa, ako ateisticky vzdelaného človeka, to iritovalo a začal som skúmať, v čom tkvie jej radosť a pokoj. Na vysokej škole som bol priemerným žiakom, ako matematik, ale čo sa týkalo vedeckého ateizmu, marxizmu-leninizmu, vedeckého materializmu, tak tu som bol jedným z najlepších študentov a vďaka týmto predmetom som poberal prospechové štipendium. Bol som materialista, alebo ateista, ako vystrihnutý z učebnice marxizmu-leninizmu. No a táto milá žena, ktorá sa volala Karla Opavská, mi prezradila, že je veriaca a chodí do Kresťanských zborov. To bolo, ako keby mi niekto prihral v tenise na smeč. Viedol som s pani Karlou po práci rozhovory, počas ktorých som sa snažil jej vieru spochybniť svojim vedeckým materializmom. Po rozhovoroch s ňou sa mi v mysli vynárali chvíle, keď som ako malý chodil do rímsko-katolíckeho kostola na pobožnosti a rozmýšľal som o Bohu. Dokonca som raz Pánu Bohu dal podmienku k mojej viere v neho a On mi ju vo svojej láske splnil. Bol som na prázdninách u svojich starých rodičov a zrazu som sa dozvedel, že ide k nim lekár a ide sa na mňa pozrieť. Bol som po úraze. Doma sme boli vychovávaní na povel. Keď náš otec povedal môžeš, tak sme bez toho, aby sme sa pozreli, či ide auto, alebo nie, prebehli cez cestu. Toto netušil môj starý otec, keď som bol u nich na prázdninách. Starí rodičia bývali na strážnom domčeku železníc - hradlo Kujovičovo, ktorý sa nachádzal medzi Račou a Svätým Jurom. Boli sme vo vinohrade a keď sme sa vracali večer domov, museli sme prejsť cez hlavnú cestu. Keď sme sa blížili k ceste, spýtal som sa : „ Môžem prebehnúť?“ On mi odpovedal : „ Môžeš.“ Bez toho, aby som sa pozrel, či náhodou nejde auto, začal som utekať cez cestu. Vtedy nejazdilo toľko áut, ako dnes. Museli ste dobrú chvíľu čakať, až išlo nejaké auto. Avšak v tejto chvíli práve išlo, nezrazilo ma, ale ja som narazil do neho. Odhodilo ma a urobil som niekoľko kotrmelcov na betónovej ceste. Nič sa mi nestalo, len som bol hrozne poodieraný. Šofér ma chcel zobrať do nemocnice na prehliadku, ale po mojom ubezpečovaní a tiež starých rodičov, odišiel bezo mňa. Bol som dotlčený, ale po niekoľkých dňoch som bol fit. Dnes si uvedomujem, že Pán Boh ma zachránil od istej smrti. Stačilo o zlomok sekundy vyštartovať cez cestu skôr a bol by som beznádejne skončil pod kolesami spomínaného auta. Ešte si spomínam na jednu udalosť, keď som bol asi 12 ročný. Neviem, aká oslava, alebo návšteva u nás doma bola, ale viem, že som sadol na svojho dvojkolesového tátoša(mal som prekrásny športový bicykel značky Favorit so stretávacím i diaľkovým svetlom) a „letel“ som do zelovocu (ovocie -zelenina) kúpiť eskymá (nanuky s veľmi hrubým čokoládovým povrchom). Keď som sa už vracal nazad domov, v tom čase skončila pobožnosť v kostole a ľudia išli po oboch stranách cesty. Iba v strede nechávali priestor na šírku jedného auta. No a tým stredom som išiel jedným smerom ja a oproti mne môj priateľ na motorke. Nezbadali sme sa a zrazili sme sa. Neviem, ako sme išli rýchlo, ale náraz to bol taký riadny, že podľa očitých svedkov som letel vzduchom a dopadol som asi 10 m od miesta nehody. Ležali sme obaja v bezvedomí na asfalte. Ja hneď vedľa lavičky. Keby som bol padol na tú lavičku, určite by som bol minimálne polámaný, ak nie mŕtvy. Začul som nad sebou hlasy: „ Nechajte ho, je mŕtvy!“ Vďaka Bohu nebol som mŕtvy. Prebral som sa. Horšie bol na tom môj priateľ. Stále bol ešte v bezvedomí a motorka bola tak poškodená, že bola nepojazdná. Priateľ musel byť prevezený do nemocnice, kde mu zošívali hlavu, lebo mal na nej tržnú ranu. Z môjho prekrásneho bicykla, ktorý som si na pleci odniesol domov, zostalo dobré iba zadné koleso. Pán Boh ma uchránil od istej smrti. No a teraz sa vráťme k tej podmienke, ktorú som dal Pánu Bohu. Čo sa týka mňa, keď som bol malý, strašne som sa bál lekárov a z toho dôvodu aj holiča a každého, kto mal biely plášť. Totiž, ako malé dieťa som mal vredy na krku a lekár mi ich prerezával. Vtedy som si zažil ukrutnú bolesť a odvtedy som sa bál lekárov a im podobných. Nastávala chvíľa, keď mal prísť na strážny domček starých rodičov ten človek, ktorého som sa veľmi obával. Vliezol som pod mostík riečky, ktorá tiekla vedľa domčeka a volal som k Bohu: „Bože, ak existuješ, dokáž mi to tým, že ma nenájdu!“ Bolo to takmer nemožné, lebo pri hľadaní určite neobídu tento mostík pri dome. Hľadali, no nenašli! Bol to zázrak! Potom som si tiež spomínal na pána farára Lackoviča z Rohožníka, ktorý v rámci predmanželských rozhovorov, viedol so mnou a mojou budúcou manželkou dlhé a zaujímavé rozhovory o stvorení a chabých dôkazoch evolucionistov. Boli to rozhovory, ktoré mňa i moju manželku oslovili a viedli k zamysleniu nad vlastnou existenciou i ostatným stvorením. Po sobáši sme sa presťahovali do vojenského bytu v Bratislave, kde nás pohltil vír veľkomesta a duch materializmu, až som sa vyskytol tu na ministerstve. Rozprával som sa s pani Karlou a chodieval som domov neskôr a neskôr. Manželka mi to prevzácne tolerovala a ja som jej na oplátku referoval všetko, o čom sme s upratovačkou Karlou rozprávali. Na funkčnom mieste ministerstva bolo nevyhnutné, aby som bol členom Komunistickej strany Slovenska (KSS). Začal byť na mňa vyvíjaný tlak pre vstup do KSS. Videl som v sebe váhy, kde na jednej miske bol môj materializmus a na druhú misku pani Karla pridávala svoje svedectvá o Bohu. Až sa stalo, že jedného dňa som videl, ako sa váha jednoznačne a definitívne preklápa na stranu svedectiev pani Karly. Videl som, aký je krehký ľudský život a v ušiach mi zneli slová : „ Nahý som vyšiel zo života svojej matky a nahý sa ta navrátim“ (Jób 1.21). Pohľad na seba cez túto filozofiu urobil zo mňa úbohého bedára a ukázal mi na krehkosť ľudského života. Zároveň mi však táto filozofia ukazuje, že je tu niekto, kto ma miluje a chce zo mňa urobiť kráľovské dieťa. Je to jediná filozofia, ktorá sa vie postaviť tvárou v tvár smrti a tou filozofiou je Božie Slovo a tou Láskou je sám Boh, Stvoriteľ neba i zeme. „Lebo tak miloval boh svet, že svojho jednorodeného syna dal, aby nikto, kto v neho verí nezahynul, ale mal večný život.“(Ján 3.16) Jediná pravá filozofia je Božie Slovo a jediná cesta k večnému životu je cez kríž na Golgote, na ktorom zomieral Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. Uveril som tomuto Slovu a prijal som Pána Ježiša Krista za svojho osobného Spasiteľa. „...Telo a krv mi to nezjavili, ale otec, ktorý je v nebesiach.“( Mat. 16.17) Rozhodol som sa žiť s Kristom a pre Krista! Pamätám sa na ten bežný meter koberca, po ktorom som kráčal domov z práce 2.5.1983, na ktorom som povedal Pánovi Ježišovi áno a svetu nie! Videl som úskalia môjho rozhodnutia a ako sa hnev tohto sveta na mňa vyleje. „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ (hovorí Pán Ježiš v evanjeliu sv. Luk. 21.17) Moju dušu však naplnil pokoj a radosť. Cítil som sa, ako v rýchliku, ktorý ma unáša preč a ja sa z okna vlaku pozerám na starý život vonku, ktorým už nikdy nebudem žiť! Prežíval som „ Pokoj boží, ktorý prevyšuje každý rozum...“ (Filipänom 4.7) Cítil som, že moja ruka spočíva v mocnej Otcovej dlani. Prišiel som domov a moja manželka ma poznala i nepoznala. Bol som úplne iný! Ráno som odchádzal z domu, ešte ako starý človek a teraz som prišiel domov, ako človek nový. Narodil som sa znova! Pán Ježiš povedal Nikodémovi- židovskému kniežaťu : „ Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí znova, nemože vidieť královstvo božie“ (evanjelium sv. Jána 3.3). Na moje svedectvo sa asi po dvoch mesiacoch obrátila aj moja manželka. Rozprával som jej, že nech si predstaví večnosť bez Boha, ako hlbokú studňu bez vody, tak hlbokú, že neuvidí ani jeden lúč svetla a tam bude hodená a nikto, nikdy ju odtiaľ nevytiahne! Nezniesla takýto pohľad na svoju budúcu existenciu a odovzdala svoj život do rúk nášho Spasiteľa. Aby som sa vyhol tlaku do KSS, požiadal som o preloženie nazad na vojenskú katedru, kde nebolo podmienkou byť komunistom. Moji nadriadení nechápali, prečo chcem urobiť krok späť. Stále som rozmýšľal nad tým, že nerobím dobre. Každá zmena v živote vojaka z povolania mala byť nahlásená a zapísaná do kádrových materiálov. Bolo treba nahlásiť aj úmrtie starého rodiča. No a podľa mňa, zmena môjho presvedčenia bola mnohonásobne dôležitejšia. Po troch týždňoch som už nevydržal s mlčaním a požiadal som o zmenu v kádrových materiáloch v znení : „ Opustil som vedecký materializmus a uveril som v Pána Ježiša Krista!“ V srdci som mal obrovskú radosť, lebo je napísané: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho vyznám i ja pred svojim otcom, ktorý je v nebesiach.“ (hovorí Pán Ježiš v evanjeliu sv. Mat.10.32) Videl som úpadok u sveta, ale nie tak u Boha. Vedúci vojenského odboru pri jednom rozhovore so mnou mi povedal: „ Kocmunda, vybral ste si cestu martýra, ale tam u toho vášho pána dostanete metál.“ Ani netušil, aké prorocké slovo vyriekol.

Po tom, čo som nahlásil zmenu svojho presvedčenia, bol som upozornený, že budem vyhodený z armády, vyhodený z bytu, nenájdem si prácu a moje deti sa nedostanú do škôl. Napriek tomu som trval na zmene v materiáloch.

V júli som išiel na sústredenie v Mikulove. Spomínam si na jednu príhodu s mojim kolegom. Mali sme ísť na strelnicu a napriek tomu, že bolo leto, vedel som, že tam zvykne byť chladno. Zobral som si aj kabát a nabádal som aj môjho mladšieho kolegu, aby urobil tak isto. On sa mi zasmial a povedal : „Načo, však je leto!“ Keď sme prišli na strelnicu, fúkal studený severák. Obliekol som si svoj kabát a bolo mi fajn. Tu prišiel ku mne môj kolega a vraví mi : „Ak si kresťanom, tak mi poskytneš svoj kabát, lebo mi je chladno!“ Tu som si uvedomil to, ako aj neveriaci ovládajú, ako sa mi kresťania máme chovať. Toto je veľmi dôležitá vec! Sme neustále sledovaní v našich životoch a konfrontovaní s tým, či žijeme to, čo hlásame. Spomenul som si na slová Pána Ježiša, keď vyháňal obchodníkov z chrámu: „A spravil si zo šarinových motúzov bič a vyhnal všetkých z chrámu, aj ovce a voly a peňazomencom povysýpal peniaze a ich stoly poprevracal a tým, ktorí predávali holubov povedal: odneste toto odtiaľto! nerobte z domu mojho otca tržnice! a jeho učeníci sa rozpamatali, že je napísané: Revnivosť za tvoj dom ma zožiera.“( evanjelium sv. Jána 2.15-17). Ako sa to choval Pán Ježiš Kristus? Ja ho vôbec takéhoto nepoznávam! On, ktorý bol vždy tichý, pokorný, láskavý a milosrdný, takto sa správa? Je to naozaj On? Potom mi prišli na myseľ ďalšie slová z Písma: „ Či neviete, že ste chrámom božím a že duch boží prebýva vo vás? Ak niekto kazí chrám boží, toho skazí boh, lebo chrám boží je svatý, ktorým ste vy.“ (1 Kor.3.16). Tento môj kolega a priateľ, bolo zrejmé, že ma pokúšal. Bol zvedavý, čo mu odpoviem. Nakoniec to dopadlo tak, že mne zima nebola, napriek tomu, že on bol chytrák. Odpovedal som mu: „ Milý môj! Ja som ťa nabádal, aby si zobral kabát tiež sebe a ty si sa mi vysmial.. Kabát nemáš nie preto, že si chudobný a nevlastníš viac oblečenia, ale preto, že si lenivý. Ak by si bol chudák, tak by som ti svoj kabát dal, ale takto nie!“ Myslím si, že takáto obhajoba mojej „neochoty“ bola pre neho postačujúca, lebo ma prestal pokúšať. My kresťania máme ľuďom pomáhať, ale nemáme sa dať v žiadnom prípade zneužívať! Na to si dajme v živote pozor!

Vráťme sa teraz na cvičenie v Mikulove. V čase voľna som sa snažil študentom vyhýbať, aby som im nemusel hovoriť o svojej viere. Dostal som „dutku“ (napomenutie). Bol to najnižší trest. Ten mi bol zahladený pre vzorne vedenú triednu dokumentáciu. Do kancelárie mi posadili vedúceho prípravy marxizmu – leninizmu, aby ma odviedol od viery. V tejto oblasti bol asi najzdatnejší na katedre. Veľmi sa snažil, ale sa mu to nepodarilo. Nakoniec sa vzdal a nechal ma na pokoji.

Nesplnenie rozkazu.

V júli bolo ďalšie sústredenie. A tu sa to stalo, že pri jednom výcviku (bol to boj z blízka – s bodákom a pažbou) som mal kontrolu a ja som uvedenú tému neodcvičil. Už 5.7.1984, deň pred cvičením, som požiadal svojho priameho nadriadeného o odvolanie z tohto cvičenia, z dôvodu že nie som psychicky schopný toto zamestnanie viesť. Argumentoval som tým, že som sa stal veriacim človekom a opustil som natrvalo vedecký svetonázor. Z toho dôvodu si uvedomujem svoju nespôsobilosť na funkciu učiteľa vojenskej prípravy a budem súhlasiť s každou inou prácou, na ktorú ma preradia. Tiež som uviedol, že nemienim svoje vierovyznanie skrývať a v žiadnom prípade nechcem poškodiť meno katedry, na ktorej som doteraz pôsobil, ako učiteľ. U svojho nadriadeného som nenašiel pochopenie a bol som poslaný riadne učiť. Výsledok bol taký, že danú tému som neodučil. Rozkaz som vlastne nesplnil v plnom rozsahu. Vedúci sa dozvedel o mojom odmietaní učiť, dal zhromaždiť celý veliteľský zbor a vydal mi rozkaz : „ Kapitán, doktor, František Kocmunda, vydávam vám rozkaz, že budete riadne učiť a odučíte všetky plánované témy v plnom rozsahu!“ Vedúci totiž vedel, že všetky témy ovládam, ale túto jednu odmietam učiť. Bolo mi hrozne. K niektorým otázkam, ako napríklad „boj z blízka“, pociťoval som neprekonateľný odpor. Môj priamy nadriadený mi povedal : „ Buď budete učiť, alebo si napíšte žiadosť o prepustenie do zálohy!“ Hneď ten deň 5.7.1984, po zamestnaní, som si napísal a podal žiadosť o prepustenie do zálohy z dôvodu môjho náboženského presvedčenia a odklonenia sa natrvalo od vedeckého svetonázoru. Bol som úplne uvoľnený, lebo hneď, ako som si napísal žiadosť o prepustenie z armády, padla zo mňa ťažoba. Vedel som, že môj problém sa bude konečne riešiť. Vtedy som ani netušil, že na vyriešenie si budem musieť počkať celé, dlhé 3 roky. Tejto mojej žiadosti nebolo vyhovené až do roku 1987 i keď moja žiadosť bola doručená o 4 dni na VK. Mal som pred sebou zamestnania, ako topografia, poradová príprava, spojovacia príprava a iné, ktoré som splnil veľmi dobre, ako som najlepšie vedel. Všetkým dôstojníkom, ktorí ma kontrolovali, bolo však nariadené, že ma majú hodnotiť známkou „ nevyhovujúci“. Keď som sa jedného podplukovníka pýtal, ktorý mi bol na kontrole : „ Tak, čo pán podplukovník, nevyhovujúci, však?“ Zapýril sa pri mojej úprimnej a zároveň veľmi odvážnej otázke a odpovedal : „ Však viete, Kocmunda, veď viete!“. Je zaujímavé, že 3 dni po sebe som mal kontrolu (5.,11.,12.7.1984), kedy som bol vyhodnotený, ako nevyhovujúci. Keď som bol nevyhovujúci, tak prečo ma vedúci katedry nechal učiť až do konca sústredenia (31.7.1984), teda plných 19 dní a nemal strach o osud študentov jeho katedry. Nie, on nebol ľahostajný a pamätám si ho ako človeka dôsledného. Bol však presvedčený, že budem poctivo učiť. Na tých kontrolách mal zistené, že som výborným učiteľom, ale to nevyhovujúce hodnotenie bolo potrebné na to, aby sa naplnil paragraf na trestné stíhanie. Až do konca sústredenia som už žiadnu kontrolu nemal! Vedúci vojenskej katedry zaslal na mňa 23.7.1984 na Vojenskú obvodovú prokuratúru trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu vyhýbaniu sa výkonu vojenskej služby podľa §280 ods. 1 Trestného zákona, pretože som úmyselne riadil vyššie spomínaný výcvik nevyhovujúco, čo malo za následok, že nebol splnený plánovaný cieľ tohto sústredenia. Moji študenti boli najlepší i keď mne nebolo dovolené skúšať, lebo som vraj veľmi mäkký a dával by som dobré známky. V noci sa konala tajná oprava známok na horšie, aby nebola moja jednotka najlepšia. Študenti boli z toho na druhý deň rozčarovaní. Nechápali, čo sa stalo. Pýtali sa ma, ako je to možné, že večer im boli vyhlásené výsledky a na druhý deň ráno majú horšie známky, ako včera? Ja som to vedel, ale nemohol som im to povedať. Bolo to totiž kvôli mne, aby som bol ukázaný, čo možno v najhoršom svetle. Keď som sa pýtal svojho nadriadeného, či som študentov všetko nenaučil, dostal som nasledovnú odpoveď: „Naučil, naučil, ale s láskou a to mi nepotrebujeme! My nepotrebujeme naučiť všetky finty a s láskou, ale aspoň jednu fintu a s nenávisťou.“ Po sústredení môj nadriadený mi neustále vykonával kontroly a podával o mne správy na vyššie miesta. Spomínam si, ako Pán zachránil moju rodinku od niečoho veľmi nepríjemného. Na jednom vypočúvaní vyšetrujúci dôstojník súdu mi dal prečítať obvinenia vznesené proti mne. ( Ako dôstojník Varšavskej zmluvy som mal na to právo). Spolu s manželkou sme kedysi pracovali v Čedoku na podnikovom riaditeľstve. Čakali sme narodenie prvého syna a nemali sme vyriešenú našu bytovú otázku a tak som išiel za prácou, kde by sme mohli dostať byt. Odišiel som z Čedoku, kde som mal výbornú pozíciu programátora samočinného počítača a vystriedal som niekoľko zamestnaní. Manželka zostala zatiaľ v Čedoku a v roku 1980 išla na svoju prvú materskú dovolenku. Narodilo sa nám prvé dieťa – syn Martin. Na výročné sviatky aj ona dostávala darčeky ( MDŽ – Medzinárodný deň žien, Mikuláša, Deň detí apod.). Potom sme čakali ďalší prírastok do rodiny a v roku 1982 sa nám narodila dcéra Eva. Obdarovaní z Čedoku bolo ešte viac, i keď manželka bola stále doma. Keď som vstúpil do armády, manželka bola stále zamestnaná v Čedoku a podľa zákona jej museli držať miesto, lebo bola na materskej dovolenke. Prosili sme Pána, aby nám zjavil, či má naďalej zostať v pracovnom pomere, alebo dať výpoveď. A Pán nám odpovedal! Odpovedal trikrát! Prvý raz to bolo, keď sme boli u detskej lekárky a jedna mamička robila lekárke scény preto, lebo lekárka nechcela vypísať jej dieťa medzi zdravé deti. Ona vraj už musí ísť do práce a nemôže byť s dieťaťom naďalej doma. S manželkou sme sa na seba pozreli a bolo nám jasné, že my takto, ako kresťania nemôžeme vyzerať! Druhý raz nám Pán odpovedal cez moju sestru, keď sme boli u nej na návšteve a vravela nám sama od seba: „ Keď ma človek malé deti, neoplatí sa chodiť do práce. Je to samé vynechávanie z práce a proste je to na nič!“ Zase sme sa na seba s manželkou pozreli a bola to jasná odpoveď pre nás. Tretí krát ku mne Pán prehovoril už úplne jasne a nad každú pochybnosť. Išiel som ráno do práce na vojenskú katedru. Ako každé ráno zastavil som sa pri novinovom stánku kúpiť noviny. Nič som sa nepýtal, nič som nehovoril, iba som pozdravil. Pani zo stánku mi sama, ale úplne sama od seba hovorí: „ Mladý pán, ženy by mali byť doma!“ Bol som ako obarený. Prehovoril ku mne Boh skrze ústa tejto ženy. Na túto odpoveď som čakal a dočkal som sa. Hneď, ako som prišiel z práce domov, povedal som manželke, aby dala výpoveď. Bolo to rozhodnutie veľmi nepraktické, lebo predsa, len manželka bola zamestnaná, držali jej miesto, no a toľko darčekov dostávala. Napriek tomu manželka dala výpoveď. Krátko nato som čítal záznam na prokuratúre písaný proti mne a tam som sa dočítal, že preto chcem odísť z armády, lebo moja manželka pracuje v Čedoku a ja chcem spolu s ňou vykonávať sprievodcov v kapitalistickej cudzine. Bolo to hrozné obvinenie, úplne vymyslené a hlavne smerujúce k vlastizrade. Vojak z povolania, aj keď odišiel do zálohy (civilu), nemohol ísť dlhé roky do kapitalistickej cudziny, aby nebodaj, nevyzradil štátne tajomstvo. Tento, údajne môj zámer, si naozaj koketoval s vlastizradou. Vlastizrada sa trestala v tej dobe trestom smrti. Neviem, kam to diabol skrze týchto veľavážených plukovníkov viedol, ale keď som vyšetrovateľovi povedal, že manželka dala v Čedoku výpoveď, urobil niečo nečakané. Celú túto do písmena vymyslenú pasáž prečiarkol perom a povedal: „ No, tak je to celé bezpredmetné!“ Cítil som, že nastal určitý obrat vo vyšetrovaní. Nastal deň súdu. Súdu sa zúčastnilo spolu so mnou päť plukovníkov, ktorí mali na lístočkoch popísané, čo majú vypovedať. Bola to tragikomická situácia, keď na jednej strane stál jeden, jediný mladý kapitán a proti nemu päť vekom a skúsenosťami ostrieľaných plukovníkov. Avšak na mojej strane bol Boh, lebo som bol zapálený pre Božie kráľovstvo a Pána Ježiša Krista a bol som odhodlaný pre Neho aj trpieť. Na jednej strane stálo Božie dieťa a na druhej strane stálo päť ľudských trosiek. Toto bol skutočný a pravdivý pomer síl, ktorý si oni neuvedomovali. Prosil som za nich môjho Pána, aby im odpustil a neprestal som ich milovať. Rozsudok v mene republiky znel: „ Trest odňatia slobody podmienečne na jeden rok s odkladom na tri roky.“ Prokurátor nebol spokojný, lebo čakal nepodmienečný trest a tak sa odvolal na vyšší vojenský súd do Trenčína. Vojak z povolania s najnižším platom na vojenskej katedre som musel zaplatiť pred Vianocami, ešte aj súdne trovy. No napriek tomu sme mali požehnané Vianočné sviatky plné lásky a pokoja na rozdiel od mojich protivníkov, ktorých určite hrýzlo svedomie. Prišiel deň odvolacieho súdu. V predvečer mojej cesty u nás doma sme sa modlili spolu s bratmi Mirkom Vyhnánkom a Milanom Hrdinom. Skoro ráno, 28.12.1984, som cestoval do Trenčína. Bolo známe, že z tohto súdu sa nevracia domov, ale putuje sa rovno do väzenia. Pán bol so mnou a ja som sa vrátil domov. Bol to zázrak! Vyšší vojenský súd potvrdil výrok nižšieho súdu. Avšak každý mesiac malo ísť o mne hlásenie. Hlásenie sa pripravovalo nedobré, lebo som sa nezmenil, ako sa očakávalo a navyše som podrýval autoritu učiteľského zboru. Ako? Nereval som po študentoch, ako ostatní kolegovia učitelia. Predstavte si, že na spoločnom dvore stoja dve jednotky. Jedna moja a druhá môjho kolegu. Ja som študentom vysvetlil: „ Chlapci, počúvajte! Musíme nacvičiť toto a toto. Ak sa budete snažiť a bude to dobré, tak máte voľno.“ Nekričal som a chlapci sa snažili a učebnú látku sme nacvičili veľmi rýchle. Študenti kolegovej jednotky vedeli, že nech sa snažia akokoľvek, cvičiť budú aj tak, až do konca hodiny. Tak ruku na srdce! Načo by sa snažili? No a ich učiteľ po nich reval ako tur. Nedôstojné zaobchádzanie s dospelými ľuďmi a navyše s vysokoškolákmi! No a teraz, keď si predstavíte môj pokojný prejav a jeho arogantné a hlučné vystupovanie popri mne vyznelo ešte vypuklejšie a kontrastnejšie než, ako keby cvičil sám. A tým som vlastne podvracal autoritu učiteľského zboru, pretože „normálni“ dôstojníci vyzerali popri mne ešte primitívnejšie a vulgárnejšie. Nastal čas, keď mi bolo zakázané učiť. Mal som totiž z predmetu „marxizmus – leninizmus“ známku „nevyhovujúci“ a tým pádom som bol nevyhovujúci s celej veliteľskej prípravy, hoci zo všetkých ostatných predmetov som mal samé výborné známky.( Zo začiatku som bol aj vyvolávaný, aby som prečítal svoju prípravu, no keď som tam mával napísané aj napr. výroky arcibiskupa pražského kardinála Tomáška, tak už som nezvykol odpovedať). Bol som preradený na úplne najnižšiu funkciu, kde som sa staral o materiálno technické zabezpečenie výučby doslova a do písmena, lebo som fyzicky opravoval figuríny na streľby, zabezpečoval olej a handry na čistenie zbraní, čistil WC, premietal filmy na výučbe a riešil všetky technické problémy, ktoré sa pri výučbe vyskytli. Mal som kanceláriu za mrežami ( lebo tam boli uložené najdrahšie prístroje) s ceduľkou na dverách : „ kpt. RNDr. František KOCMUNDA“, čo mnohých študentov viedlo k otázkam, no a ja som im pravdivo odpovedal. Chodieval za mnou jeden podplukovník, JUDr., ktorý sa netajil tým, že sa zaoberá okultnými náukami. Hovoril mi, že má vyštudovanú teológiu, takže Bibliu ovládal obstojne. No a ja som bol mladým kresťanom, ktorý ešte neprečítal celú Bibliu. Chodil ku mne a pokúšal ma rôznymi otázkami. Nádherné bolo, ako ma Pán viedol. Keď mi položil otázku, na ktorej ma chcel, ako mladého kresťana nachytať, Pán mi pripravil odpoveď. Buď sme si práve doma s manželkou danú problematiku čítali, alebo sme to preberali v zhromaždení. Vždy som vedel pohotovo odpovedať. Pánovi vďaka! Spomínam, ako raz za mnou prišiel, ešte keď som učil, hodil mi na stôl priesvitky(fólie) na meotar a nakázal mi, aby som mu ich nakreslil. Spoliehal sa na to, že ako kresťan automaticky splním každé jeho želanie. Tak, ako predtým, keď ma môj kolega na strelnici požiadal o môj kabát, tak ani tento starší kolega nepochodil. On mal veľa voľného času, lebo na veľa svojich pracovných povinností zneužíval študentov. Ja sám som také priesvitky nevlastnil, lebo som to časovo nezvládal a tak som mu odvetil, že mu ich kresliť nebudem. Urazil sa a vyhlásil ma za mŕtveho. Ja som ho stále zdravil, lebo mal vyššiu hodnosť a vždy som sa na neho usmial. On mi vôbec neodpovedal a bol som pre neho, ako vzduch. Až jedného dňa, asi po pol roku tohto jeho mlčania, mi odpovedal. So smiechom som sa ho spýtal : „Pán podplukovník, tak čo, už som ožil?“ Obaja sme sa smiali. Spriatelili sme sa. Jedného dňa, keď som bol vo svojej „zamrežovanej kancelárii“, prišiel za mnou a povedal mi : „Súdruh kapitán, prišiel za mnou jeden môj známy, sadne si do vašej kancelárie a bude si tu pracovať!“ Na to som mu odpovedal: „Pán podplukovník, do mojej kancelárie si nesadne!“ Prekypujúci hnevom sa otočil na opätku a odchádzal. Zavolal som za ním : „ Pán podplukovník, zdôrazňujem, nie je to moja povinnosť, ale otvorím vám jednu učebňu, kde si môže ten váš známy pracovať“. Moju ponuku prijal. Bol veľmi prekvapený, že ako jeden z mála z vojenskej katedry z neho nemám strach. (Pre jeho okultné schopnosti mali všetci pred ním rešpekt). To bolo veľmi silné svedectvo mojej viery a iste aj na ňom to zanechalo stopy. Spomínam si ako môj kolega technik, civilný pracovník, ktorý sa tiež zaoberal okultnými náukami, mi prišiel do mojej kancelárie merať zlomové čiary. Totiž v jeho kancelárii, ktorú mal tesne vedľa mňa, objavil veľa zlomových čiar, ktoré údajne veľmi škodia zdraviu človeka. Bol veľmi začudovaný, lebo v mojej kancelárii žiadne zlomové čiary nenašiel. „Ako to, že tu nie sú a ja ich mám plnú kanceláriu!?“ Stál, ako prikovaný. Na to som mu odpovedal : „ Nuž vidíš, ako sa môj Pán o mňa stará a ani si to vôbec mnohokrát neuvedomujem!“

Narodenie dcéry Ľudmily.

V júli som mal dovolenku, lebo sme čakali narodenie dcéry Ľudmily. Do pôrodnice som niesol ružové oblečenie, lebo sme verili, že sa narodí dievčatko. Pred pôrodom sme si nedali zistiť pohlavie dieťaťa, ako to zvyknú robiť iní ľudia. Ani sme to nepotrebovali, lebo máme Pána a ten zasľúbil: „...Amen, amen vám hovorím, že za čokoľvek by ste prosili otca v mojom mene, dá vám.“(evanjelium Jána 16.23) A my sme prosili nášho Otca v mene Pána Ježiša Krista, lebo chceli sme dievčatko v prvom prípade preto, aby sa mohla volať Ľudmila po svokre, ktorá bola veľmi smutná, že už má 12 vnúčat a ešte nikto nedal meno po nej. Moja manželka dostala meno po starej mame, lebo ona vychovala 10 detí a pred mojou svokrou si poťažkala, že nikto po nej nepomenoval žiadne vnúča. A tak sa rodičia mojej manželky rozhodli mať ďalšie dieťa, napriek tomu, že už mali tri deti. Manželkina mamička sa modlila k Bohu o dievča. A stalo sa! Narodila sa Terezka – moja manželka. My sme chceli dievčatko, aby sme svokru potešili. Všade sme hovorili, že sa nám narodí Ľudmilka a verili sme Božiemu zasľúbeniu. Moju mamičku to veľmi poburovalo, ako si môžeme byť takí istí. My sme jej hovorili:„ Mami to je viera!“ A narodila sa Ľudmilka! „Haleluja! Nech je oslávený náš Pán!“ Na katedre mi bola odobratá funkcia učiteľa, bol som daný na práporčícku funkciu(o triedu nižšie) a bolo mi následne znížené služné(plat) na minimum. Pri skúmaní ekonomického postavenia  mojej rodiny sa vedúci katedry veľmi preľakol, že ma stlačil pod životné minimum, ale o vlások mu to vyšlo.(Bol by za to braný na zodpovednosť). Spomínam si, ako môj starší kolega učiteľ sa neraz rozčúlil, že na komunistov sa nedá spoľahnúť, ale na zaznávaného a očierňovaného Kocmundu áno. Raz si ma vedúci katedry predvolal a vravel mi : „Čo ste si to vy, doktor prírodovedy vymyslel za hlúposti? Keby ste bol môj syn, tak by som vás vyfackal“. Následne ma vyhodil z kancelárie. Vedel som, že si ma obľúbil a bol veľmi nahnevaný na zmenu môjho svetonázoru. Asi o hodinu, celý zapálený, bez písomného ohlásenia sa, ako bolo zvykom, som zaklopal na dvere kancelárie vedúceho katedry a na hlas zvnútra : „ďalej“, som otvoril dvere, vstúpil do miestnosti a zahlásil sa : „Súdruh plukovník, kapitán Kocmunda, dovoľte mi prečítať niekoľko veršov z Biblie“. Vedúci rozpačito odpovedal: „Nech sa páči“. Potom som mu prečítal z 1Kor.1,18-21. „ Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú bláznovstvom, ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou božou. Lebo je napísané: zahladím múdrosť múdrych a rozum rozumných zavrhnem. Kde je múdry? Kde učený v zákone? Kde dišputant tohto sveta? Či boh neobrátil múdrosti tohto sveta na bláznovstvo? Lebo keď v múdrosti božej svet skrze múdrosť nepoznal boha, zaľúbilo sa bohu skrze bláznovstvo kázne spasiť veriacich.“ Vypýtal si odo mňa Bibliu, zobral ju do rúk a povedal: „I ja mám doma Bibliu, ale na takom tenšom papieri“. Na to som odpovedal, že tá jeho bola tlačená na japonskom papieri v zahraničí.( Ja som mal v práci legálnu Bibliu, ktorá vyšla v nakladateľstve Epocha v roku 1968. Tá jeho nebola u nás povolená). Ďalej hovoril, že sú tam popísané aj múdre veci. Spýtal som sa ho, či má túto knihu celú preštudovanú. Odpovedal mi: „Kdežeby!“ Na to som mu povedal: „Vy, pán plukovník, ste povinný túto knihu, ako nepriateľskú ideológiu, celú preštudovať!“ Rozišli sme sa, zdá sa, že tento raz priateľsky. Už keď malo byť na mňa podané negatívne hlásenie, ktoré by spôsobilo môj definitívny odchod do väzenia, prišla 11.9.1985 amnestia prezidenta republiky. Od toho okamihu sa museli na mňa všetci pozerať, ako na netrestaného. Haleluja, veľký je Pán!

Správca kuchyne.

Do Mikulova na záverečné sústredenie študentov som išiel tentoraz, ako správca kuchyne. Kuchyňa v armáde bola vždy problematická a ťažko zvládnuteľná. Hlavným kuchárom mojej kuchyne bol chlapec cigáň menom Rigo. Bol to zlatý chlapec, ktorého mi dal sám Pán Boh. Mohol som sa na neho celkom spoľahnúť a preto som bol každý víkend doma. Rozprával mi o sebe a svojej rodine i o svojom mladšom bratovi. Mal len toho jedného súrodenca. Otec ich tak vychovával, že keď priniesol čokoládu, dal ju staršiemu so slovami : „ Ty ju rozdelíš a mladší si vyberie!“ Staršiemu chlapcovi sa triasli ruky, čo sa tak snažil presne rozdeliť čokoládu, lebo vedel, že keď sa mu to nepodarí mladší brat si vyberie väčší kus. Tento môj Rigo si zobral za ženu „biele“ dievča. Na oboch stranách v rodinách bol značný odpor voči takémuto manželstvu. Lenže Rigo bol taký šikovný chlapec, že sa výborne vyznal do opravy áut. Zakrátko si ho všetci vlastníci áut obľúbili. No a na vojne z neho „urobili“ kuchára a musím priznať naučil sa výborne variť. Na všetky dôležité večierky dôstojníkov ho pozývali variť. Vedel som, že keď sa vráti domov z vojny, bude v rodinách ešte obľúbenejší aj u tých, čo autá nevlastnia, ale radi sa dobre najedia. Raz sa bol niekto z dôstojníkov sťažovať na systém v študentskej kuchyni. Vedúci katedry ho vyprevadil slovami: „V kuchyni je správcom kapitán, doktor Kocmunda! A pokiaľ tam je správcom on, tak tam nemôže byť problém! Odchod!“ Spomínam si tiež na epizódu s politickým náčelníkom pluku, ktorý sa prišiel najesť do našej (študentskej) jedálne, pretože Rigo varil najlepšie na pluku. Sebavedome sa postavil k okienku a keď výdajca stravy zbadal, kto stojí pri okienku, rýchle začal obsluhovať. Pristúpil som k okienku aj ja, tanier som mu zobral, položil stranou a povedal som: „ Pán nadporučík, nech sa páči do dôstojníckej jedálne!“ Politický náčelník pohoršený odchádzal so slovami : „ Niekto tu žerie vojnu!“ Ja som vojnu „nežral“, iba som sa snažil brániť záujmy mojich študentov. Plnil som si iba svoju povinnosť. Raz, keď som sa vracal z domu k útvaru a mal som asi 15 km od cieľa svojej cesty, mal som prestúpiť na iný autobus. Stalo sa, že spoj z neznámych dôvodov jednoducho nešiel. Túto zostávajúcu vzdialenosť som mal uraziť za necelú pol hodinu, aby som prišiel načas. Satan ma nahováral: „Si kapitán, máš osem zlatých hviezd na ramenách, zastav si nejaké auto!“ A ja so mu odvetil: „Nie tak diabol, Pána svojho budem prosiť o pomoc, nepotrebujem tvoje rady, choď preč!“ A začal som sa modliť: „Pane, Ty vidíš moju situáciu, že si neviem pomôcť a keď prídem neskoro, nebude to na dobré svedectvo. Pomôž mi vo svojej moci!“ Po vyslovení „amen“, zastavilo vedľa mňa auto a šofér sa ma pýta :“Pán kapitán, nepotrebujete odviesť?“ V útvare som bol načas, lebo tento dobrák ma zaviezol až pred bránu kasárni. Pri tejto príležitosti si spomínam na podobnú situáciu, keď som mal ísť slúžiť Božím Slovom do Devínskej Novej Vsi a išli sme celá šesťčlenná rodinka. Išli sme bez nejakej časovej rezervy, veď viete, ako to pri malých deťoch býva. Nikdy času nebýva navyše. Martin, najstarší syn, chcel manželku nastrašiť. Schoval sa vo vchode v paneláku, v ktorom bývame a keď prichádzala od výťahu urobil na ňu :“Húúú...“ Nie celkom sa mu to podarilo, lebo manželka sa zľakla, ale nie z jeho „húúú...“, ale z toho, že jej vyrazil plech s koláčmi a koláče boli rozsypané po celej chodbe. Keby sme bývali v rodinnom dome, zamkli by sme a upratali by sme pri našom návrate domov, ale tu bolo treba upratať kvôli susedom ihneď. A už sme mali meškanie. Navyše naše auto (Š120 L) nechcela naštartovať. Vedel som, že keď je vlhké počasie, tak zvykne štrajkovať, lebo kdesi bol úbytok napätia. Mal som skúsenosť, že pomôže iba roztiahnutie. Ale kto nám pomôže, keď bolo skoro ráno, po vonku ešte nikto nechodil a nanajvýš sa niekto pozeral z okna a možno mal z toho pobavenie, keď videl ako manželka s malými deťmi húževnato tlačia trucujúce auto a už im dochádzajú sily. (To nebolo, ako dnes, že skoro ráno je plno ľudí so svojimi psími miláčikmi.) Keď už nikto nevládal, zadychčane s trasúcimi sa nohami opierali sa o jednu tonu studeného, kovového „šrotu“, syn Martin navrhol: „Tatiku, zastavme niekoho a poprosme ho, aby nás roztiahol!“ Na to som mu odpovedal: „Nie, Martinko, nebudeme prosiť o pomoc človeka, ale nášho Pána!“ A tak sme sa postavili celá rodinka okolo auta a modlili sme sa k nášmu Pánovi. V momente, keď som povedal: „amen“, zastavilo pri nás auto a šofér sa nás pýta: „Nepotrebujete roztiahnuť?“ „Áno, odpovedali sme“. Na to tento ochotný šofér hovorí :“Posadajte si všetci do auta a ja použijem i moje lano, lebo vidím, že ste pekne oblečení, aby ste sa nezašpinili.“ Takto sa Pán dokázal, že je s nami a vždy sa môžeme na Neho spoliehať. Do zhromaždenia sme meškali. Z toho, čo nepriateľ zamýšľal na zlé, mali sme všetci veľké požehnanie, keď sme im túto skúsenosť s našim Pánom porozprávali.

Narodenie syna Juraja.

A teraz sa zase vrátime z civilu do armády. V tomto roku som mal ísť opäť na záverečné cvičenie do Mikulova v mesiaci júli, kedy sme čakali narodenie syna Juraja. Moji rodičia nám už vytýkali, keď sa nám mala narodiť Ľudmilka, slovami: “Načo tretie dieťa, však už máte chlapca aj dievča (Martina a Evu). Pokazíte si pár!“ A teraz, keď sme čakali štvrté dieťa, bola to pohroma a možno by nás i „vydedili“. To mohol zachrániť jedine chlapec, lebo v rodine mojich rodičov bol deficit chlapcov ( 7 vnúčat, ale zatiaľ, len jeden vnuk Martin). Jedine vnuk by situáciu mohol zmierniť, aby sme si rodičov od seba nevzdialili. A tak sme prosili Pána za narodenie Juraja. Do pôrodnice som niesol iba modré oblečenie. Moja mama bola z toho zúfalá. „Ako si môžete byť istí, že sa vám narodí chlapec?“, bedákala. Ja som jej na to odvetil :“Mami prosili sme nášho Pána a On nám dá podľa našej viery!“ A tak sa stalo, narodil sa Juraj! „Haleluja! Veľký je náš Pán!“ Mamička na to povedala : „Vás ten Boh naozaj počuje!“ No v armáde blížiace sa narodenie Juraja niesli s nevôľou. Pýtal som si dovolenku na mesiac júl, kedy bol termín pôrodu, ale zároveň malo byť sústredenie študentov pri vojskách v Mikulove. Situácia presne, ako v roku 1985, keď sme čakali narodenie Ľudmilky. Na moju žiadosť o dovolenku mi vedúci katedry odpísal nasledovné slová: „Opätovne žiadate dovolenku v čase záverečného sústredenia. Dovolenku vám nedám a svoje súkromné veci si zariaďte tak, aby nekolidovali so služobnými.“ Situácia bola taká, že manželku zoberú do pôrodnice, doma zostanú 3 malé deti. (Všetci rodičia boli ešte zamestnaní, nechceli sme ich zaťažovať našimi problémami a verili sme, že nám náš Pán pomôže.) Napísal som si sťažnosť na svojho nadriadeného (presne podľa predpisov) pre neriešenie mojich vážnych rodinných problémov. Keď som si podával túto sťažnosť cez tajnú spisovňu, kolega a priateľ pracujúci na spisovni ma varoval, že konám neuvážene. Hovoril mi :“Prosím ťa, Fero, veď náš vedúci s jeho nadriadeným sú jedna ruka. Ty myslíš, že oni pôjdu proti sebe? Zbytočne si priťažíš!“ Nastal deň „D“, keď som sa spolu s vedúcim katedry viezol na ministerstvo k vyššiemu nadriadenému. Celý rozhovor prebiehal tak, že sa vyšší nadriadený pýtal na mňa a moje problémy v rodine a nakoniec zakončil otázkou: „Počuj M.....“, oslovil môjho nadriadeného krstným menom. „Ty toho Kocmundu, potrebuješ v tom záverečnom sústredení?“ Čo mal môj vedúci odpovedať, keď doteraz na mňa prinášal zlé správy. Chytil sa do vlastnej pasce. On ma potreboval, ale jediná jeho odpoveď mohla znieť: „Nieee, nepotrebujem!“ Rezultát pohovoru bol nasledovný: „Počúvaj M....., dáš kpt. Dr. Kocmundovi toľko dovolenky, koľko potrebuje jeho pani!“ Keď sme sa vrátili na vojenskú katedru, môj priateľ na spisovni ma privítal so slovami: „Fero, to nie je inak možné, len tak, že pri tebe je Pán Boh!“ Mal pravdu, bol pri mne a mojej rodinke Pán a bol som 40 dní doma na dovolenke! Môj kolega civilista, ktorý mal kanceláriu vedľa mňa, ma neustále nabádal, aby som si napísal žiadosť o prepustenie do civilu. Neučil som, bol som preradený na práporčícku(nižšiu) funkciu a podľa neho nebola využitá moja vysokoškolská kvalifikácia. Veď štát do môjho štúdia venoval nemalé prostriedky. Nuž začalo obdobie dopisovania si s MNO (Ministerstvom národnej obrany). Trvalo to veľmi dlho a išlo to veľmi pomaly. V tej žiadosti som napísal svoje vyznanie, ktoré mi pohol štylizovať môj drahý brat Viktor Ostrolúcky. Bolo v tomto znení: „ Na jar 1983, pri hľadaní pravej životnej filozofie, som sa stretol s pravdou Božieho slova (Písma svätého), ktoré ma hlboko oslovilo a zastavilo na mojej ceste hľadania. Uveril som správe Božieho slova, že Pán Ježiš je syn Boží, ktorý bol ukrižovaný aj pre moje hriechy, o ktorých som doteraz nevedel. Ďalej som uveril, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych, že žije a ním ponúkané spasenie a večný život je aj pre mňa. Na základe poznania a viery sa zmenil, ako vnútorný, tak aj vonkajší môj život. Viera ma priviedla k prehodnoteniu môjho vzťahu k Bohu, k ľuďom i k materiálnym hodnotám. Zamiloval som si Boha, svojich blížnych a spoznal som malú cenu materiálneho sveta. A týmto nastal môj definitívny rozchod s vedeckým svetonázorom. Túto skutočnosť, ako dôležitú zmenu v mojom živote som nahlásil kádrovému pracovníkovi na VOMŠ SSR ( Vojenskom odbore Ministerstva školstva Slovenskej socialistickej republiky) a VVK UK ( Vedúcemu vojenskej katedry Univerzity Komenského). Oznámil som tiež, že nebudem môcť vychovávať v duchu vedeckého svetonázoru a zároveň som žiadal o preradenie na inú, nepedagogickú funkciu. Toto moje vyznanie išlo po všetkých postoch v armáde a všade ho boli povinní čítať, lebo tak kázal predpis. Dostal som odpoveď 4.8.1987, ale nie od ministra obrany, ktorému som žiadosť adresoval 13.2.1987 : „Dôvody uvedené v žiadosti nie sú hodné osobitného zreteľa v zmysle uznesenia čl.123 predpisu Všeob-P-2(práv.). Názory, ktoré uviedol vo svojej žiadosti sú v príkrom rozpore s morálne politickými požiadavkami kladenými na dôstojníkov v činnej službe i zálohe. Prehodnotiť komplexné hodnotenie k vyššie uvedeným dôvodom.“ To bola odpoveď, na ktorú som čakal pol roka. Bolo to vlastne zamietnutie. Podľa predpisu 3.9.1987 som podal sťažnosť ministrovi obrany na jeho kádrovú správu, ktorá mi bola odpovedala. Na moju sťažnosť na kádrovú správu mi zase neodpovedal minister obrany, ale jeho vedúci štábu 15.9.1987. Odpoveď bola v znení : „ Soudruhu kapitáne, potvrzuji příjem Vašeho dopisu, kterým ste se dne 9.9.1987 obrátil na soudruha ministra národní obrany ČSSR se stížnosti na postup kádrové správy FMNO. (Federálneho ministerstva národnej obrany). K obsahu Vaši stížnosti po prošetření a posouzení uvádím : Kádrova správa FMNO Vaši žádost o propuštění ze služebního poměru , jak vyplýva z jejího stanoviska z 27.7.1987, nezamítla. Uvedená správa postupovala správně, když vyhodnotila, že duvody k Vašemu propuštění ze služebního poměru nejsou duvody hodnými zvláštního zřetele ....V této souvislosti je Vaše stížnost neoprávněná. O dalším opatření k dořešení Vaši kádrové záležitosti(propuštění ze služebního poměru) Vás podle příslušnosti vyrozumí Váš nadřízený. Vyčkejte proto jeho zprávy. Podpísaný vedúci kancelárie ministra“. Zase mi neodpovedal minister! Vyčkal som mesiac a keď sa nič nedialo napísal som ministrovi obrany do vlastných rúk. Zase som v liste písal svoje vyznanie a o neriešení mojej kádrovej záležitosti. Budem citovať z tohto listu len začiatok a koniec : „ Vážený súdruh minister! Obraciam sa na Vás so žiadosťou o preskúmanie mojej kádrovej záležitosti...Dňa 15.9.1987 mi odoslal odpoveď vedúci Vašej kancelárie. Dátum doručenia neviem, lebo odpoveď mi bola daná do schránky, ako obyčajná listová zásielka!...Uplynul ďalší mesiac a od mojich nadriadených žiadne správy neprichádzali....“ Vojenský gazík ma viezol na poštu na hlavnej železničnej stanici v Bratislave, lebo priateľ na tajnej spisovni s moju zásielkou nechcel mať nič spoločné. Mal strach. Tam som civilnou poštou zaslal môj list. Za tento môj postup prišlo na katedru napomenutie. Konal som tak, ako som konal, lebo mi nebola daná iná možnosť.

Prepustenie z armády.

Dňa 15.1.1988 mi bolo telefonicky oznámené, že som bol prepustený z armády v hodnosti vojaka. 15.2. som si išiel ObVS ( obvodnú vojenskú správu) pre vojenskú knižku. Mám v nej tento záznam : „ Hodnosť- vojak, Dátum povýšenia – 1.2.1988“. 26.2. som dostal občiansky preukaz a stal som sa oficiálne civilným občanom Československej socialistickej republiky. Že mi bola odňatá hodnosť, bolo zo strany ministra obrany protiprávne, lebo hodnosť mi mohol odňať iba v prípade nepodmienečného odsúdenia (väzenie) a to sa v mojom prípade nestalo. V mojom prípade mi mohol maximálne znížiť hodnosť o jeden stupeň, čiže som mal zostať minimálne nadporučíkom. Mávol som nad tým všetkým rukou a povedal som si: „ Svetská sláva – poľná tráva!“ Spomenul som si na slová vedúceho vojenského odboru Ministerstva školstva : „ Kocmunda, vydal ste sa na cestu martýra, ale tam u vášho pána dostanete metál!“ Prekrásne proroctvo z úst neveriaceho človeka! Keď už som bol v civile, mal som veľa telefonátov s otázkou, ako som sa tak ľahko dostal z armády. Totiž z armády prepúšťali takých vojakov z povolania, ktorí boli stále opití, špinaví a jednoducho boli hanbou armády. Ja som odišiel do civilu v nažehlenej uniforme, v dobrom zdraví a s morálnym kreditom. Moja odpoveď telefonistom bola : „Moju cestu bez Pána Ježiša Krista neskúšajte!“ Dňa 4.2.1992 som požiadal o rehabilitáciu. A zase tu bol ROZSUDOK V MENE REPUBLIKY. Vyberám z neho : „...RNDr. František Kocmunda sa oslobodzuje spod obžaloby VOP(vojenského obvodného prokurátora), zo dňa 31.8.1984 pre trestný čin vyhýbaniu sa výkonu vojenskej služby, ktorého sa mal dopustiť tak, že v dňoch 5., 11., a 12.7.1984 pod vplyvom náboženského presvedčenia riadil zamestnanie študentov Vojenskej katedry UK Bratislava počas záverečného sústredenia nevyhovujúcim spôsobom, aby dosiahol svoje preradenie na inú funkciu, pretože nie je tento skutok trestným činom.“ Dostal som nazad súdne trovy vo výške 800,- Kčs, ktoré som musel pred Vianocami 1984, zaplatiť. Hodnosť mi nevrátili a ani som o ňu nežiadal.

Prišli dni, keď som si hľadal zamestnanie. Nebola to až taká dlhá doba, čo som bol preč od počítačov a tak som si hľadal prácu v tejto brandži. Bol to však problém, pretože i keď som si odbornú prácu dohodol, musel môj nástup do zamestnania schváliť aj kádrovo-personálny pracovník a môj kádrový posudok z armády, týmto pracovníkom naháňal hrôzu. Uvediem ho tu v celom znení. Je to totiž veľmi zaujímavé čítanie. Podotýkam, že tu nie je nič vymyslené, že to bol skutočný život! Tu je jeho text:

Služebně politická charakteristika

Pro umístění v občanském povolání

1.Hodnost : Kapitán
2.Příjmení a jméno (titul): KOCMUNDA František, RNDr.
3.Datum a místo narození:  14.1.1951 Jur pri Bratislave
4.Národnost:                              slovenská
5.Sociální puvod: syn robotníka
6.Puvodní povolání: matematik - programátor
7.Politická příslušnost dříve: nebol člen nyní: nie je člen
8.Nejvyšší občanské vzdělání: Prírodovedecká fakulta Bratislava
9.Nejvyšší vojenské vzdělání:      Vojenská katedra 1973
11.Rodinný stav: ženatý
12.Počet dětí: 4 věk 1, 3, 6, 8

„Menovaný pochádza z rodiny dozorcu prevádzky ČSD, člena KSČ od roku 1949. Pri prijatí za dôstojníka z povolania v roku 1982 na vlastnú žiadosť sa prejavoval triedne politicky spoľahlivý a oddaný socialistickému zriadeniu. Na matematicko-fyzikálnej fakulte absolvoval tiež štátnu rigoróznu skúšku z marxizmu-leninizmu, čo bolo predpokladom i jeho značnej ideovej a teoretickej vyspelosti. Aktívne sa zapojil do výchovno-vzdelávacieho procesu na vojenskej príprave a iniciatívne sa snažil plniť výchovné úlohy. Takto sa začal podieľať i na prehlbovaní vedúcej úlohy KSČ v armáde a jej vojenskej politiky. V marxisticko-leninskej príprave dôstojníkov sa na semináre riadne písomne pripravoval, avšak v diskusii bol úplne pasívny a do diskusie sa neprihlasoval a preto bol hodnotený nevyhovujúco. Jeho postoje a hodnotenie závažných vnútropolitických udalostí sa prejavovali kladne. Z hľadiska vojensky – odbornej spôsobilosti mal predpoklady, po doplnení príslušného vojensko-odborného a pedagogického vzdelania a získaní potrebnej praxe, k úspešnému vykonávaniu učiteľskej funkcie. Preto bol tiež doporučený aj na trojsemestrálne štúdium vysokoškolskej pedagogiky popri zamestnaní, ktoré však úmyselne nedokončil. V letnom semestri v roku 1983 počas pobytu na stáži stal sa veriacim v „ Kresťanských zboroch“ a týmto sa podľa jeho písomného vyjadrenia vedome natrvalo vzdal vedeckého svetonázoru marxizmu-leninizmu. Od toho času, po návrate zo stáže, prestal úmyselne plniť funkčné povinnosti v stanovenom rozsahu. Zmena jeho ideovo-politického presvedčenia sa negatívne odrazila v plnení funkčných povinností učiteľa aj po odbornej stránke. K výučbe študentov začal pristupovať bez záujmu a nenáročne. Vyhýbal sa povinnosti vychovávať študentov. Pri praktickom výcviku neplnil stanovené učebno-výchovné ciele, ani ďalšie úlohy nadriadených. Z týchto dôvodov bol riešený najprv disciplinárne, avšak aj napriek tomuto naďalej odmietal riadne plniť funkčné povinnosti učiteľa. Preto po dôkladnom zhodnotení týchto závažných skutočností bol v roku 1984 za úmyselné vyhýbanie sa výkonu vojenských povinností postúpený na riešenie vojenskému prokurátorovi. Na základe tohto trestného konania bol v roku 1985 s jeho súhlasom ustanovený na nižšiu neučiteľskú funkciu takého obsahu, aby sa priamo nezúčastňoval na výchovno-vzdelávacom procese vo vojenskej príprave. Tu si stanovené úlohy plnil vcelku dobre, presne, ale bez väčšej aktivity a iniciatívy. Je tichej, až uzavretej povahy, pracovitý, zdvorilý a pravdovravný. V kolektíve spolupracovníkov nie je veľmi obľúbený. Vedie usporiadaný rodinný život v duchu jeho vlastného presvedčenia. Zdravotný stav má veľmi dobrý. Menovaný si bol vedomý, že prestal plniť požiadavky kladené na profil dôstojníka ČSĽA ( Československej ľudovej armády) v zmysle stanovených predpisov a že jeho konanie je v príkrom rozpore s ideovo-politickými požiadavkami kladenými na profil príslušníkov veliteľského zboru ozbrojených síl ČSĽA. Na základe týchto skutočností bol podaný návrh na prepustenie zo služobného pomeru vojaka z povolania pre služobnú nespôsobilosť na základe komplexného hodnotenia

.“ Toľko moje služobné hodnotenie do civilu. Sú komické tie vety : „Je tichej, až uzavretej povahy, pracovitý, zdvorilý a pravdovravný. V kolektíve spolupracovníkov nie je veľmi obľúbený.“ Ako je to možné? Človek s takýmito vlastnosťami a nie je obľúbený v kolektíve? Čo je to za kolektív? Tieto vety boli napísané tak pravdivo, až sa stali nepochopiteľnými. Napríklad, ak zvonil telefón a ja som ho zdvihol a volajúci chcel niekoho z mojich prítomných kolegov, situácia zo začiatku bola nasledovná: „ Jožko, máš telefón!“ povedal som kolegovi Jožkovi. On zakýval rukou a zašepkal : „ Povedz mu, že tu nie som!“ A ja som do slúchadla telefónu úplne vážne odpovedal: „ Pán major J.G. vám odkazuje, že tu nie je!“ Viete si predstaviť tú situáciu? Alebo iná situácia. Major J.S. vychádzajúc bránou ešte ďaleko pred koncom pracovnej doby mi povedal : „ Keby ma niekto hľadal, tak išiel som domov! Ahoj!“ On však nechcel, aby to vedel vedúci! Na dvore som stretol vedúceho katedry, ktorý sa ma pýta : „ Nevidel ste majora S.?“ A ja som mu pravdivo odpovedal: „ Pred chvíľou odchádzal a povedal, že ide domov!“ Pre majora J.S. to nebola dobrá situácia a ani pre mňa to nebolo ľahké! Vedel som, že sa bude na mňa hnevať. Teraz iste chápete, prečo som v kolektíve nebol obľúbený!? Každý kolektív má nejaké svoje tajomstvá a drobné klamstvá sú normálne. Ako sa má k týmto klamstvám postaviť Boží človek? Jednoznačne! Aj malé klamstvo je klamstvo! Nedajme sa nikdy zviesť na takéto samozrejmosti v chovaní kolektívov a zachovajme si čistý štít a dušu bez hriechov! Výsledok bol taký, že kolegovia boli predo mnou uzavretí a mojou prítomnosťou neboli nadšení. Nie však všetci! Spomínam si jedného podplukovníka, toho čo sa rozhorčoval, že na komunistov sa nemôže spoľahnúť, ale na toho zaznávaného Kocmundu áno, ten bol ku mne otvorený. Bol to čestný a pracovitý muž, ktorého nezobrali do KSS(Komunistickej strany Slovenska), lebo jeho otec bol kulak ( ešte pred kolektivizáciou dedín). Z jeho rozprávania viem, že ľudia, ktorí pracovali u jeho otca, boli spokojní, lebo im dobre platil a bol k nim spravodlivý. No z pohľadu KSS to bol kulak a vykorisťovateľ. Tento môj kolega sa nedostal kvôli tomu ani do škôl, ani prácu si nemohol nájsť, tak vstúpil do armády. Stretol som ho o niekoľko rokov aj z jeho manželkou kdesi v meste na nákupoch a srdečne sme sa pozdravili a porozprávali. Keď som v roku 2005 stretol vo vojenskej nemocnici bývalého vedúceho vojenskej katedry, keď som bol s mojim oteckom na vyšetrení, veľmi som sa potešil. Srdečne som mu podal ruku a popýtal sa, ako sa má. Porozprával mi o svojom zdravotnom stave a o tom, že tu chodí na vyšetrenie. Bol po mŕtvici a ťažko sa pohyboval. Zrazu sa z zhlboka nadýchol a povedal mi : „ Kocmunda, narobil som vám v živote veľa zlého!“ Na to som mu radostne odpovedal: „ Pán plukovník, netrápte sa, bola taká doba! Ja vás mám cez to všetko rád!“ Mal slzy v očiach, keď sme sa lúčili. Áno bola taká doba! Avšak vďaka láske Pána Ježiša Krista, ktorú nosím vo svojom srdci, mám rád všetkých ľudí, aj tých, ktorí mi ublížili. Aj ich Pán Boh miluje a ja som im povinný touto láskou. Čas plynul ďalej a raz som sa stretol s mojim priamym nadriadeným z katedry, ktorý na mňa podal žalobu. Bol priateľský, ale odmeraný, taký akého si ho pamätám. Pospomínal svojich druhov, na ktorých som sa pýtal. Vlastne, ja som kládol otázky a on odpovedal. Nezmenil sa. Neskoršie som sa dozvedel, že zomrel. Je mi ho ľúto, lebo aj jeho som mal rád. Spomínam si na jednu epizódu, keď som bol ešte učiteľom. Raz v rozhovore s kolegami som počas jeho neprítomnosti povedal čosi negatívne na jeho osobu. Modlil som sa Bohu o odpustenie tohto môjho zlého skutku. To však nestačí! Pán mi odpustil, ale cítil som, že musím ísť za týmto mojim nadriadeným, povedať mu, čo som urobil a ospravedlniť sa mu. Bolo mi ťažko, ale urobil som to. Bol veľmi prekvapený, ani nie tým, čo som na neho povedal, ale tým, že som prišiel za ním sa ospravedlniť. Aj v tom mohol vidieť Boha v mojom vnútri. Dostal veľa svedectva, ale zdá sa, že mu to bolo na odsúdenie a nie na záchranu jeho duše.

Vyššie bolo popísané moje hodnotenie do civilu. Teraz iste chápete, že som mal problém si nájsť prácu, alebo lepšie povedané také zamestnanie, kde vedúci personálneho oddelenia mal dostatok odvahy ma zamestnať. Pán sa však o mňa a celú moju rodinku staral a tak je tomu podnes, keď píšem tieto riadky. Pracoval som krátky čas u jednej stavebnej spoločnosti, kde vedúca personálneho oddelenia súhlasila s mojim prijatím. Po čase, keď som ju stretol a už som u nich nepracoval, že nemala uši zatvorené pred Božím slovom, len sa podriaďovala systému, ktorý vtedy v našej krajine vládol. Mnohí tak žili(aj vojaci z povolania), že chodili do susedných obcí do kostolov, kde ich nikto nepoznal. Pravá viera je však, ako šidlo vo vreci. Tá sa ukryť nedá! Musí z vreca von. A tak to bolo aj so mnou. Bol to veľký rozruch, keď som raz v uniforme prišiel do zhromaždenia veriacich na Panenskej ulici v Bratislave. Vyskytli sa tam aj iné neznáme tváre, ktoré boli v mojej blízkosti nie preto, že by ich zaujímalo Božie slovo. Až neskôr som sa dozvedel, že to bola tajná polícia, ktorá mala za úlohu ma sledovať. Bol som na to aj trochu hrdý, že som taký dôležitý! Alebo nebezpečný? Nie je pravda, že bola doba, keď sa ľudia nemohli verejne hlásiť k Bohu! Vždy sa mohli! Možno si tým mnohí skrátili svoj život, ale ten život stál za to! Aj ja na tie roky 1983 – 1988 spomínam najradšej i keď z ľudského pohľadu to bolo strašné obdobie, kde hrozila bieda, hlad, nezamestnanosť, prenasledovanie, smrť. Bol to však život s Pánom a On sa nám dokazoval na každom kroku nášho života. Bol vždy a všade s nami! Bol to krásny a môžem povedať najkrajší úsek môjho pozemského žitia, lebo som žil pravou vierou a oddanosťou svojmu Pánovi. On sa ku mne priznával a robil zázraky. Buď Mu za to chvála!

Záver.

Na záver, by som vám chcel popriať, že ak ste prežili takúto prvú lásku, aby ste v nej žili celý váš život. Vtedy je človek v najužšom spojení so svojim Pánom a vtedy môže byť aj najužitočnejší, lebo počuje jeho hlas. A ak ste takúto lásku ešte neprežili, tak ju hľadajte a neprestaňte hľadať, dokiaľ ju nenájdete! Prorok Izaiáš v 55 kapitole v 6 verši píše toto slovo : „Hľadajte hospodina, dokiaľ ho možno nájsť! Volajte na neho, dokiaľ je blízko!“ Treba tak urobiť za svojho fyzického života, lebo po smrti bude už neskoro! Treba tak urobiť dokiaľ trvá doba milosti, ktorá sa môže skončiť hoci aj tento deň, keď čítaš túto knižku.

V tejto knižočke som vám chcel opísať, čo sa okolo mňa a mojej rodiny dialo, keď sme touto láskou žili. Bol to život plný zázrakov a Božiu milostivú ruku sme dennodenne cítili pri nás. Žili sme vo viere a dôvere, že On je s nami a môžeme sa vo všetkom na neho spoľahnúť. A On nám to stále svojou prítomnosťou potvrdzoval. Nech je za to Pán oslávený!

autor